Jednoducho nemám čas...

Autor: Lenka Boboková | 2.9.2012 o 17:24 | (upravené 2.9.2012 o 18:04) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  11x

Každý to vníma, každý to vie, a nikto tomu nijako nezabráni a nezmení to. V živote možno zmeniť mnoho vecí, no jediné, čo nevieme ovplyvniť, je čas, ktorý akoby stále rychlejšie plynul, až máme pocit, že každý rok je o pár hodín kratší.  Chorý sa môže vyliečiť, zo zrúcaniny môže byť nádherné historické sídlo, blondína môže byť hnedovláska, a je tu veľa vecí, ktoré možno v živote napraviť.. ale čo s časom? Stále beží, deň má 24 hodín, rok 365 dní, je ho toľko, no predsa ho nie je dosť.

Hádam z každého rohu sa na mňa denne valí tá odporná veta - Nemám čas. Kto ho vlastne má?

Začnem klasickým dňom študenta. Ráno vstanem, doobedie strávim v škole, kým prídem domov sú zhruba tri hodiny, vyvenčím psa, obedujem..  a bum. Zrazu ostanem v šoku, a trochu ma pridusí, keď zistím, že hoci som mala pocit, že je päť hodín, zabudla som sa niekde v neurčitom časo-priestore, a je sedem hodín. Čaká ma kopec práce, musím sa veľa učiť, mama ma naháňa s upratovaním, a opäť musím ísť so psom. Začnem byť nervózna, a už je tu tá veta, ktorá sa zo mňa vyvalí ako veľká lavína spustená mojím vnútorným tlakom - Nemám čas.

Teraz sa na to pozrime znovu a zrekapitulujme si to.

Ráno som vstala a išla do školy. To je moja povinnosť, tu nezmením nič. Prečo som vlastne v škole pomaly až do tretej? Po ceste domov som sa zastavila u kamarátky, aby sme fantazírovali o piatku, a bavili sa o ničom, čo bolo v škole. Teraz pes. Áno.. ani s tým nič nenarobím.. musím s ním ísť, aj on je predsa živý tvor. Vrátim sa domov, naobedujem sa... Ale čo príde potom? Potom je tu zrazu jedna veľká časová diera.. čas sa akoby stratil. Akonáhle zapnem televízor, internet, som nahratá. Zabudnem o pojme ČAS. Po ťažkom, dlhom a monotónnom školskom dni sa chcem dostať do fázy v podstate - nič nerobenia. Chcem byť myšlienkami trebárs aj niekde v Káčerove, len aby som nemusela myslieť na školu, na to, aký rovnako obyčajný a nudný bude ďalší deň. Neskôr sa spamätám, a začnem sa učiť. Učím sa dlho, až kým neprídem do fázy - som polomŕtva, keby niečo, zobuďte ma. Odložím všetko bokom, a sľubne si nahováram, ako sa všetko stihnem naučiť cez prestávku, dokonca verím tomu, že si ráno privstanem, aby som ešte niečo dostala za svieža do hlavy.

Takýto suchý a každopádny môže byť jeden deň, týždeň, možno aj mesiace. Ani nevieme ako, a zrazu sa nám zdá, akoby sme stále boli na tom istom bode, a niekto pred nami stál a točil hodinové ručičky. Nemôžme ho schmatnúť, zastaviť... len tak stojíme a hľadíme na to, cítime sa akoby za plexisklom, akoby do nás niekto hodil kameň, a my sme upadli do spánku.. Lenže keď sa zobudíme, zistíme, že sme veľa času premrhali..

Chcem povedať, že denno-denne trávime veľa času nad nepodstatnými vecami. Niekedy sa stane, že sa zasekneme, a čas nám len tak pretečie pomedzi prsty.. Nesnažíme sa vytvoriť si nejaký systém, všetko odkladáme, vyhovárame sa, nič sa nám nechce, nemáme zápal pre niečo... jednoducho podliehame stereotypom, život nám príde nudný, lenže najhoršie je, že strácame veľa času, ktorý sa dá využiť milión spôsobmi...

Určite ste sa už stretli s vetou... "Keby som mohol vrátiť čas, tak...." Skúsme si každý doplniť túto vetu podľa vlastného uváženia. Čo by sme zmenili? Prečo to nezmeniť hneď? Prečo sa najskôr musíme pozrieť späť do minulosti, aby sme zistili, že sme nekonali správne?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?